Útrapy a úspechy v ruskom dobrodružstve(27.07.2011)
Po strastiplnej spiatočnej ceste s dramatickým čakaním na ukrajinsko – slovenskej hranici sa vrátili domov manželia Daniela a Juraj Ulrichovci, ktorí úspešne reprezentovali Slovensko na takmer 4 000 km dlhej automobilovej súťaži Silk Way zo série Dakar. O tom, ako sa im darilo v Rusku, sme už informovali; pripomeňme, že celkovo obsadili 31. miesto zo 105 štartujúcich, pričom v skupine T2 produkčných vozidiel skončili s Nissanom Navara na 4. mieste a v klasifikácii áut s dieselovým motorom boli v triede T2-D tretí. Absolútnym víťazom sa stal Poliak Holowczyc na BMW pred Francúzom Peterhanselom na Mini (na báze BMW X3).
Na stretnutie s novinármi prišli naši reprezentanti ukázať i pekné trofeje, no predovšetkým priniesli množstvo nových zážitkov, o ktoré sa s nami podelili.
Daniela: „Čakalo na nás sedem etáp, pričom rýchlostné skúšky merali 400 až takmer 700 kilometrov. Štart bol v Moskve, cieľ v Soči. Z mojej pozície navigátorky to dalo zabrať, lebo neraz sa menili navigačné body po 500 – 700 metroch. Juraj musel byť maximálne sústredený na šoférovanie, dávať pozor, aby neprekročil rýchlosť v obciach, za čo boli penalizácie. V niektorých etapách sa tak prášilo, že sme poriadne nevideli ani na 200 metrov. Z prachu bola doslova hmla.“ Juraj: „Sériu Dakar sme niekoľko rokov pozorne sledovali a teraz sme sa odhodlali. Išli sme do Ruska s malým tímom vrátane iba dvoch mechanikov (sprievodným vozidlom bol Hummer) a keď sa nám v II. etape pokazila prevodovka, pričom nešlo zaradiť trojku, nevyzeralo to s nami ružovo. Na budúci rok určite budeme musieť posilniť tím mechanikov. Zvyšok súťaže sme teda absolvovali bez tretieho rýchlostného stupňa a tŕpli sme, aby sa prevodovka nepoškodila. Našťastie, napokon vydržala, aj my sme vydržali obrovské horúčavy v kombinézach, keď sme museli mať zapnuté kúrenie, lebo pri jazde na dvojke sa prehrieval motor. Samozrejme, niekoľkokrát sme zapadli do piesku a vtedy sme sa pri vyhrabávaní kolies paradoxne trošku ochladili. V jednej z etáp sme zasa natankovali vzduch. V Rusku je totiž taký systém, že vopred sa platí, až potom sa tankuje. Načerpali sme zaplatených 170 litrov, no nevedeli sme, že v skutočnosti to bolo oveľa menej. Do nádrže sa dostal vzduch, ale stav paliva v prídavných nádržiach nám v Nissane nič nesignalizuje. Ešte že nám potom na trati pomohli súperi a doplnili sme palivo. V tejto súvislosti musím povedať, že súdržnosť a solidarita medzi pretekármi boli veľké, vzájomne sme si pomáhali vždy, keď to niekto potreboval.“
Daniela: „Obrovským problémom je navigácia v tme. Neoplatí sa ísť v stope niekoho, lebo takto neraz blúdili desiatky áut. Navigácia cez GPS bola zakázaná, povolená bola iba navigácia, ktorú dodali organizátori. Náročná bola aj rýchlostná skúška, kde sa prvá polovica jazdila na blate, no za brodom už bol iba piesok a keďže nám nefungovala trojka a mali sme pneumatiky na blatistý terén, absolvovali sme ju s prehriatym motorom na dvojke. Samozrejme, v kabíne sme mali neskutočnú horúčavu. Aby sme motor nepoškodili, museli sme ho ochladiť, a tak sme mali naplno zapnuté kúrenie. Za sedem hodín sme vypili až trinásť litrov vody – neraz aj teplej.“ Nevdojak sa natíska otázka, či Bratislavčania nemohli zabojovať o tretie miesto v skupine T2, ku ktorému mali blízko. Zrejme keby nemali v II. etape problémy s prevodovkou a neprekročili limit 12 hodín (do cieľa dorazili po 15 hodinách), za ktorý inkasovali penalizáciu 16 hodín, azda by to vyšlo aj lepšie. V každom prípade je však konečná bilancia lichotivá a je povzbudením do roku 2012.
Juraj: „Cieľové mesto Soči bolo pre nás sklamaním, vyzeralo klasicky rusky. Azda ho do začiatku olympiády stihnú dať do náležitej modernej podoby. Na vyhlásenie víťazov, ktoré tam zorganizovali, sme museli absolvovať tristo kilometrov tam a tristo pri spiatočnej ceste domov. Trvalo to vždy deväť hodín, lebo komunikácie nevalnej kvality sú preplnené vozidlami. Počas celej súťaže sme však mali príjemný pocit. Najmä, keď diváci zistili, že sme zo Slovenska a vieme sa dohovoriť po rusky. Pre nás bola znalosť azbuky veľkou výhodou a znalosť ruštiny sa nám vyplatila i pri rozprave, kde sme po anglickom preklade iba overovali správne pochopenie informácií.“ Spiatočná cesta na Slovensko bola podľa Juraja Ulricha náročnejšia, než samotné preteky. Cesty na Ukrajine sú totiž vo veľmi zlom stave, až nejakých 200 – 300 km pred hranicou so Slovenskom znesú prísnejšie kritériá. Nepríjemným precitnutím bolo tiež 25-hodinové čakanie na hraničnom priechode v Užhorode, kde sa ukázalo problematické, že v sprievodnom vozidle sme viezli náhradné dielce (hoci zapísané v karnete). Colníci sa báli zodpovednosti, nikto nebol ochotný dať nám do dokladov pečiatku, a tak sa napokon všetko muselo riešiť diplomatickou cestou.
Ako ďalej v budúcnosti? Žiaľ, motoristický šport nie je v zornom poli značky Nissan a teda továrenská podpora je v nedohľadne. Napríklad aj opravu prevodovky musia Ulrichovci riešiť svojpomocne. Začínajú teda uvažovať o zmene značky, ale v žiadnom prípade sa nechcú vzdať svojich športových ambícií. Držíme im teda palce!
Čo sa ďalších plánov týka, Ulrichovci pomýšľajú na štart v Rusku aj na budúci rok. Vysneným cieľom však zostáva Dakar. Najbližším podujatím, na ktorom sa zúčastnia, bude septembrová Baja Poland, štvrtá súťaž seriálu FIA Zóny Strednej Európy.
Jazdia za Raid Adventure Team, ktorý pôsobí na súťažnej scéne od roku 2000. Na konte majú okrem iných aj tri víťazstvá na súťaži Budapešť – Bamako a dva tituly na Majstrovstvách SR v cross country rally. V roku 2010 získal tím štyri medzinárodné tituly, vrátane prvenstva v Zóne Strednej Európy v triede T2. Je prvým slovenským tímom ktorý sa zúčastnil Silk Way Rally, súťaže Dakar Series
Ivan Václavík
Foto: Marián Chytka
Po strastiplnej spiatočnej ceste s dramatickým čakaním na ukrajinsko – slovenskej hranici sa vrátili domov manželia Daniela a Juraj Ulrichovci, ktorí úspešne reprezentovali Slovensko na takmer 4 000 km dlhej automobilovej súťaži Silk Way zo série Dakar. O tom, ako sa im darilo v Rusku, sme už informovali; pripomeňme, že celkovo obsadili 31. miesto zo 105 štartujúcich, pričom v skupine T2 produkčných vozidiel skončili s Nissanom Navara na 4. mieste a v klasifikácii áut s dieselovým motorom boli v triede T2-D tretí. Absolútnym víťazom sa stal Poliak Holowczyc na BMW pred Francúzom Peterhanselom na Mini (na báze BMW X3). 
Juraj: „Sériu Dakar sme niekoľko rokov pozorne sledovali a teraz sme sa odhodlali. Išli sme do Ruska s malým tímom vrátane iba dvoch mechanikov (sprievodným vozidlom bol Hummer) a keď sa nám v II. etape pokazila prevodovka, pričom nešlo zaradiť trojku, nevyzeralo to s nami ružovo. Na budúci rok určite budeme musieť posilniť tím mechanikov. Zvyšok súťaže sme teda absolvovali bez tretieho rýchlostného stupňa a tŕpli sme, aby sa prevodovka nepoškodila. Našťastie, napokon vydržala, aj my sme vydržali obrovské horúčavy v kombinézach, keď sme museli mať zapnuté kúrenie, lebo pri jazde na dvojke sa prehrieval motor. Samozrejme, niekoľkokrát sme zapadli do piesku a vtedy sme sa pri vyhrabávaní kolies paradoxne trošku ochladili. V jednej z etáp sme zasa natankovali vzduch. V Rusku je totiž taký systém, že vopred sa platí, až potom sa tankuje. Načerpali sme zaplatených 170 litrov, no nevedeli sme, že v skutočnosti to bolo oveľa menej. Do nádrže sa dostal vzduch, ale stav paliva v prídavných nádržiach nám v Nissane nič nesignalizuje. Ešte že nám potom na trati pomohli súperi a doplnili sme palivo. V tejto súvislosti musím povedať, že súdržnosť a solidarita medzi pretekármi boli veľké, vzájomne sme si pomáhali vždy, keď to niekto potreboval.“
Nevdojak sa natíska otázka, či Bratislavčania nemohli zabojovať o tretie miesto v skupine T2, ku ktorému mali blízko. Zrejme keby nemali v II. etape problémy s prevodovkou a neprekročili limit 12 hodín (do cieľa dorazili po 15 hodinách), za ktorý inkasovali penalizáciu 16 hodín, azda by to vyšlo aj lepšie. V každom prípade je však konečná bilancia lichotivá a je povzbudením do roku 2012.
Spiatočná cesta na Slovensko bola podľa Juraja Ulricha náročnejšia, než samotné preteky. Cesty na Ukrajine sú totiž vo veľmi zlom stave, až nejakých 200 – 300 km pred hranicou so Slovenskom znesú prísnejšie kritériá. Nepríjemným precitnutím bolo tiež 25-hodinové čakanie na hraničnom priechode v Užhorode, kde sa ukázalo problematické, že v sprievodnom vozidle sme viezli náhradné dielce (hoci zapísané v karnete). Colníci sa báli zodpovednosti, nikto nebol ochotný dať nám do dokladov pečiatku, a tak sa napokon všetko muselo riešiť diplomatickou cestou. 
